Piatok 25. apríl 2025 (8:12), dnes je (meniny má) Marek zajtra Jaroslava.

Ja v Európskej únií

Slovensko sa nachádza v srdci Európy. Sme v jej strede, vždy sme v ňom boli, a vždy aj budeme. Tento geografický fakt nikto nemôže zmeniť a len neznalec ho môže spochybniť.
Zabudnime však na zemepisné súradnice a pokúsme sa zamyslieť, aké významné miesto v nej skutočne zastávame.

So slovenským národom a s jeho územím pri križovatke Soľnej a Jantárovej cesty sa spája veľa významných udalostí.

Už v druhom storočí tu pri rieke Hron rímsky císar a filozof Markus Aurélius písal svoju knihu úvah Samovravy. Svedectvom o našej krajine je aj zobrazenie „Zázračného dažďa“, ktorý sa spustil pri Levicach a vďaka ktorému rímske légie porazili Kvádov. Výjav je znázornený na víťaznom stĺpe Marka Aurélia v Ríme. Staroslovienčina bola vôbec štvrtým jazykom sveta, v ktorom bola napísaná Biblia.

Ani počas 1 000 ročnej nadvlády Maďarov sme nestratili svoju kultúru, reč, hrdosť a identitu. Práve naopak - stále sme napredovali. Narodilo sa tu veľa významných ľudí, ktorých výnimočnosť ďaleko prekračovala hranice dnešného Slovenska. Matej Bel bol považovaný za veľkú ozdobu Uhorska, o výrazný vedecký pokrok sa tiež pričinili i naši rodáci ako napríklad Hell, Jedlík, Lenard, Bahýľ, Stodola, Murgaš, Banič a mnohí ďalší. V najstaršej a vari najznámejšej kaviarni v Ríme Antico Cafe Greeco sú nad portrétom Marka Twaina zavesené obrazy troch slovenských spisovateľov Kollára, Smreka, a Žáryho. O víťazstvo v I. svetovej vojne sa nemalou mierou vo farbách francúzskej trikolóry pričinil generál M. R. Štefánik. V II. svetovej vojne množstvo Slovákov odišlo bojovať do Royal Air Force, kde dosiahli nemálo vojenských úspechov. Tí, ktorí pri bojoch zahynuli, boli pochovaní so všetkými poctami a v Brookwoode (park pri Londýne) si ich obete dodnes ctia a hroby udržiavajú. Našu najväčšiu osobnosť zo 68. a z 89. roka minulého storočia Alexandra Dubčeka v Taliansku vzdelanci doslova milovali. Keď v Bologni na najstaršej univerzite oslavovali jubileum k 900. výročiu založenia, chceli si pozvať svetovú Osobnosť, ktorá by bola hodná tejto príležitosti. Mal to byť buď Nelsom Mandela alebo Alexander Dubček. Nakoniec v roku 1988 (mimochodom za účasti profesora Romana Prodiho, ktorý sa neskôr stal predsedom Európskej komisie) pri príležitosti jubilea Bolognskej univerzity dostal titul honoris causa náš Alexander Dubček. Neskôr tam na jeho počesť a pamiatku postavili bustu. Podobnú má v Madride a až nakoniec aj doma na Slovensku pred budovou NR SR.

To je typicky slovenské. Nevážime si svoju históriu, ktorá jednoznačne definuje a opodstatňuje naše miesto v Európe. Zabúdame na naše najväčšie osobnosti, a aj preto až po niekoľkých rokoch za významnými európskymi mestami sa aj u nás niekto zobudil, aby sme si aj my pripomenuli našu vlastnú Osobnosť ( NR SR sídli na adrese Námestie Alexandra Dubčeka 1, 811 03 Bratislava).

Predpokladám , že do Európskej únie vstúpime. Ak sa tak stane, nepôjde o proces rozširovania Európy, ale o proces zjednocovania kontinentu, do ktorého náš národ nespochybniteľne patrí. Nevstupujme tam len ako chudobný príbuzný a ekonomicky zaostalý člen, ktorý bude len prosíkať o dotácie. Veď Slováci sa vždy vedeli vo svete presadiť. Niekoľko faktov z našej histórie som spomínal preto, lebo práve z histórie národa pramení jeho hrdosť, sebaistota, suverénnosť (aj keď nie menej dôležitá suverenita príslušného štátu, o ktorú čiastočne prídeme), či ambicióznosť. To však znamená aj to, že naša minulosť nás zaväzuje aj k dôstojnému pokračovaniu. Preto sme aj my zaviazaní k poctivej práci, k vyznávaniu tých najvyšších ideálov a hodnôt, akými sú slušnosť, tolerancia a spolupatričnosť.

Téma mojej úvahy bola Ja v Európskej únii. No nikto nie je prorokom, ani ja nemám nijaké konkrétne predstavy o tom, čo budem v budúcnosti vykonávať. Dúfam však, že všeobecnosť mojich riadkov môže osloviť viac čitateľov a byť im na prospech.

Neviem, čím presne budem v Európskej únii, ale viem, že v EÚ ma budete môcť vidieť slušného a sebavedomého, čo sa dá vyjadriť aj takto:

„S klobúkom v ruke, no so vztýčenou hlavou!“

   Vytlačiť stránku